Banskoštiavnická tragédia

Tragédia sa začala odvíjať už v sobotu 23. septembra 1944, keď začali zhromažďovať ľudí z obcí Veľké Pole a Píla vo vtedajšom novobanskom okrese. Podľa svedectva farára Jozefa Mandaya zhromažďovali mužov už od ranných hodín. Po omši prišiel cudzí žandár aj za farárom a vyzval ho, aby ho nasledoval na výsluch na stanicu. Po výsluchoch naložili všetkých na nákladné autá a previezli ich na železničnú stanicu v Žarnovici, kde ich naložili do železničných vagónov. Celkovo z oboch obcí odvliekli približne 400 ľudí.

Niekoľko dní zaistencov bezcieľne vozili až vlak skončil 25. septembra 1944 v Hronskej Dúbrave, kde ich preložili do súpravy úzkokoľajky do Banskej Štiavnice. Niektorých posadili do osobných vozňov väčšinu však natlačili do menších nákladných vozňov, ktoré boli preplnené a navyše boli od karbidového prachu, a tak bol vzduch v nich temer nedýchateľný. Vlak dorazil do Banskej Štiavnice v neskorých večerných hodinách okolo 21:00 hod a banskoštiavnická posádka, ako aj strážna služba na stanici neboli o transporte informovaní. Na základe archívnych materiálov dispozícia bola vydaná, ale pravdepodobne niekde zlyhala komunikácia.

Keď hliadkujúci vojaci otvorili vagóny došlo k incidentu nakoľko ľudia vo vagónoch sa dusili a strážna služba to interpretovala ako napadnutie, a tak došlo k použitiu zbraní čoho výsledkom bolo 18 zastrelených zo spomínaného transportu. Ostatných natlačili späť do vagónov a tieto uzavreli následkom čoho sa udusilo minimálne 50 nedobrovoľných pasažierov vlaku. K vyšetreniu udalosti došlo až nasledujúci deň 26. septembra 1944 kedy sa na banskoštiavnický súd dostavil mjr. Mládek z posádkového veliteľstva a incident oznámil a začalo sa vyšetrovanie armáda si použitie zbrane vyšetrila po svojej línii záver vyšetrovania, ako aj jeho samotný obsah sa nedochovali.

Vyšetrovatelia napočítali 50 udusených z vlaku, ktorých až na jedného identifikovali a nakázali vystrojiť cirkevný pohreb. Obete boli pochované v Banskej Štiavnici na cintoríne pod Novým Zámkom, kde im neskôr bol vybudovaný aj pamätník. Pravdepodobne v snahe utajiť použitie zbrane 18 zastrelených pochovali na lúke pod kameňolomom Červený kameň v Kysihýbli. Ostatných preživších odtransportovali na železničnú stanicu do Zvolena, kde boli odovzdaní zvolenskej posádke a neskôr nasadení na prácach na Oremovom laze.

V piatok 13. októbra 1944 niekoľko dní po obsadení Banskej Štiavnice Wehrmachtom prišli vojaci do Kysihýbľa a exhumovali 18 pochovaných v hromadnom hrobe a premiestnili ich do Banskej Štiavnice, kde ich pochovali na cintoríne. Hrob sa nachádzal 15 až 20 metrov pod cestou vedúcim smerom do Banskej Belej na lúke medzi potokom a cestou pod Červenýn kameňolomom presne kolmo na smer cesty z kameňolomu smerom severozápadným.

Následne v nedeľu 15. októbra 1944 prišli asi o 9:00 hod ráno príslušníci SD do hájovne, kde býval Karol Pospíšil a vypýtali si dve rylá. Doniesli so sebou dvoch civilov etnických Židov Ernesa Obersta narodeného 16. júla 1913 v Pieslinách a Roberta Neugeborena narodeného 30. júna 1914 v Moravskej Ostrave donútili ich vykopať si vlastný hrob a na mieste, kde bolo predtým pochovaných 18 zastrelených občanov Píly a Veľkého Poľa ich popravili pravdepodobne ako pomstu za zastrelených Karpatských Nemcov.

Karol Pospíšil a Ján Pačesa, ktorí boli svedkami udalosti počas okupácie o udalosti mlčali, ale po oslobodení Banskej Štiavnice Červenou armádou Karol Pospíšil vypovedal a dvaja Židia boli z pôvodného miesta exhumovaní a pochovaní v truhlách vyššie v Kysihýbli pri arboréte pod vodovodným jarkom v lese, kde sú pochovaní dodnes.

Zamýšľaný pamätník má pripomínať tieto nevinné obete vojnových čias. Nejedná sa o ľudí, ktorí zahynuli so zbraňou v ruke, ale o civilistov, ktorí sa ocitli v nesprávny čas na nesprávnom mieste a stali sa obeťami chorého vnímania situácie v danej dobe alebo nezmyselnej pomsty. Chceme si pripomenúť, že každý vojnový stav môže priniesť takéto nezmyselné obete na civilnom obyvateľstve.